Marek se necítil dostatečně připraven na problematiku duševního onemocnění u dětí.
Textová verze
Určite ma, určite ma vysoká škola na to nepripravila. Aj keď sme mali psychiatriu, tak sme mali návštevu na detskej psychiatrii za celých 6 rokov jedenkrát na jeden deň, čiže to bolo poňaté veľmi marginálne. Na druhej strane chápem, že tých odborov medicínskych je strašne moc, a to štúdium medicíny dokáže do hĺbky obsiahnuť naozaj len ty najnákladnejšie, ale možno by stalo za zváženie, to teraz tak ale skôr polemizujem, možno by stálo za zváženie posilniť vzdelávanie v oblasti teda psychiatrie, duševného zdravia, psychológie aj u detí vzhľadom na to, nakoľko sa ta téma ukazuje, byť urgentná a, a zasahuje do života mnohých, mnohých ľudí. A akože celospoločensky je mnohovýznamnejšia možno ešte viac ako v čase, keď som ja študoval. Čili mňa, mňa ta vysoká škola nepripravila. Viac ma pripravil, povedzme bežný život, možno práca s tými deckami v tom skautingu, kde sme riešili aj rôzne výchovné problémy. Aj párkrát sme si všimli neštandardné správanie u nejakého dieťaťa, konzultovali sme to s rodičom alebo s odborníkom, no a ja sám potom už v mojej praxi ako postgraduálnej som napríklad absolvoval výcvik sprevádzanie smútením, čo bolo pri, čo bol výcvik realizovaný pri detskom hospici. Potom mám výcvik v takej technike, ktorá sa volá TIR, čiže redukcia dopadu dramatickej udalosti, ta má teda modul pre dospelých aj pre, pre deti. Čiže ja akože nejako úplne ako nepopísaný list papiera som na tú psychiatriu neprišiel, ale nie, nie vďaka lekárskej fakulte, ale skôr vďaka mojej vlastným vzdelávacím aktivitám, vzdelávacím aktivitám, ktoré som si v úvodzovkách naordinoval po vysokej škole.