Zpět na Vnímání práce s cílovou skupinou

Marek – DUS_02_03_05_DUSP19

Pro Marka bylo náročné odhadnout, do jaké hloubky může na dítě působit, a přijmout, že nemůže pomoci každému.

 Textová verze

MAREK měl zkušenosti s prací s dětmi s různými potížemi v oblasti duševního zdraví. …více

No je to rozmanité, veľa záleží od toho, že ako sú tie decka na tom kognitívne. Pokaľ sú do deti, ktoré majú rôzny stupeň mentálnej retardácie, alebo nejaký iný kognitívny deficit, tak v podstate tá moja úloha je skôr výchovná. Že ta práca sa dosť podobá takej etopedickej práci, že tie deti potrebujú mäť bezprostrednú spätnú väzbu na to, čo urobili a viesť ich k tomu, ako by to mohli urobiť inak. Čiže viesť ich k takému ako adaptívnemu chovaniu, ktoré nezhoršuje to ich fungovanie, kvalitu života a troška, troška ako ich sprítomní, sprítomní v tých sociálnych interakciách a vzťahoch. Čiže to je také prvé špecifikum no a potom sú deti, kde ten intelekt je jako v norme, abo niektoré dokonca sú veľmi také ako múdre, prešpekulované, takže ten nárok na toho terapeuta je, aby vedel odhadnúť to dieťa, do akej hĺbky môže na neho terapeuticky pôsobiť a čo teda môže, máte na to také pekné české slovo, že čo môže pobrať a čo už nie. A niekedy je lepšie, si myslím, zamerať sa u detí teda tých menších a tých teda s nejakým kognitívnym deficitom naozaj len na tie základné veci v oblasti behaviorálnej spolupráce, alebo toho nácviku sociálnych zručností, neisť s nimi príliš do hĺbky a rozoberať s nimi nejaké vzťahy a minulosť, lebo im to ešte viac zamotá hlavu. Naopak u tých, ktorí sú dobre komponovaní po tejto stránke, tak s nimi môže byť ta spolupráca zaujímavá, naplňujúca a v podstate je to, pre mňa osobne, asi najzaujímavejšia časť tej mojej práce, rozhovory s týmito mladými ľuďmi. A nedá sa povedať, že by tí menej zdatní, kognitívne menej zdatný boli pre mňa menej zaujímavý, lebo tí naopak častokrát omnoho lepšie reflektujú režimové opatrenie, profitujú z toho denného režimu, z tej rutiny a tam je tiež akože veľmi pekné vidieť ich úspechy a neraz úspešnejší ako tí, ktorí majú veľmi dobrú východiskovú situáciu, čo sa týka intelektu, ale paradoxne nie sú možno až tak otvorení voči tej liečbe. Nejakým spôsobom sú rezistentný, alebo sa snažia bojovať s nami, v úvodzovkách. Tak je uspokojivá jedna aj druhá skupina, pokiaľ sa to darí. No a ten ešte prístup, a to je skôr taký prístup aj vo vzťahu ku mne samému je, že to zvedomenie, že v podstate neni v mojej moci pomôcť každému, lebo tam veľkú úlohu hrá zázemie toho dieťaťa, ktoré môžeme niekedy ovplyvniť viac, niekedy menej a niekedy vôbec. A v podstate jediné, čo môžem ja, ako ten terapeut, alebo ten náš terapeutický tím, urobiť, je zvýšiť, povedzme, nejakú ich odolnosť, alebo možno nejaký postoj k životným hodnotám. To akože znie tak veľmi filozoficky, presahujúco, ale má to teda veľmi konkrétne implikácie v tom živote tých detí a čiže toto. Zreálniť si, že naozaj, nemať ten pocit toho spasiteľa a tešiť sa i z drobných úspechov. Čiže to je asi tak v kocke zhrnuté.

Další zkušenosti:

Leňa musela zvládat rozmanitost a šíři práce, ale bavilo ji to.

Pro Tomáše bylo zpočátku těžké zvyknout si na množství práce a práci s menšími dětmi.

Stanislav popisoval, jak zvládal práci s dítětem v agresi.

Pro Terezu bylo nejhorší, když mělo dítě doma špatné zázemí.

Pro Marka bylo náročné odhadnout, do jaké hloubky může na dítě působit, a přijmout, že nemůže pomoci každému.

Jana – DUS_02_03_06_DUSP15 Výzvou pro Janu bylo rozpoznat, kdy byly potíže dané nemocí a kdy neochotou. Jak jsem říkala na začátku, (nejtěžší je) rozpoznat, kdy je to daný tou jejich nemocí a kdy je to jakoby v uvozovkách rozjívenost, zlobení, rozmazlenost, nechuť pracovat zrovna. Tohle je úplně nejtěžší, určit jakoby tu hranici, kdy to omluvit tou […]

Josef bojoval s rigidností systému.

Míša cítila bezmoc kvůli špatné dostupnosti psychiatrické péče.